Papierový model Bugatti T32 1923

Popis

Nepostavený papierový model: Bugatti T32 Historický voz pre Grand Prix 1923

Druhé novšie vydanie. 1988

M 1:32

Autor Richard Vyškovský

rozsah: 1,2 × formát A4 + návod

vydavatel: ABC 33/07 - 9.12.1988

Upozornenie: model je originál vytiahnutý zo starých čísel časopisu ABC. V prípade modelu vydaného na pokračovanie vo viac číslach je model komplet.

Nikto nie je neomylný, ani legendárny Le Patron Ettore Bugatti. Pretekársky typ 32 sa jednoducho a jednoducho nepodaril.

Napriek tomu je dnes po takmer deväťdesiatich rokoch od premiéry naskrz zaujímavým vozidlom. Stačí len letmý pohľad. Toto že je závodné auto? Veď je dvojmiestne a má zakryté kolesá! Lenže, monoposty boli vtedy ešte hudbou budúcnosti.

Podľa predpisov

Hliníková karoséria bola v podstate aerodynamickým pokusom, ktorý využíval posledné poznatky z tohto odboru. Preto typ 32 vyzeral veľmi nezvyčajne, predná časť bola vydutá kvôli motoru, zo zadnej vystupovali iba blatníky. Celkový profil pripomínal krídlo lietadla. Tridsaťdva musela rešpektovať vtedajšie predpisy pre automobily Veľkých cien. Tie stanovili najväčší zdvihový objem motora na 2 litre, minimálnu hmotnosť 650 kg a predpokladalo sa, že vozidlo bude obsadené pilotom a mechanikom, ktorí budú vážiť minimálne 120 kg.

Osem valcov

Druhý radový osemvalec značky Bugatti (prvým bol model 29/30 z roku 1922) bol chladený kvapalinou a mal na svoju dobu hypermoderný rozvod s vačkovým hriadeľom s piatimi hlavnými ložiskami v hlave, teda OHC a trojventilovú techniku ​​– dva ventily sacie a jeden výfukový. Hlava valcov aj blok boli liatinové. Vznikol vlastne spojením dvoch štvorvalcov typu 13 a vozňu bol umiestnený vpredu pozdĺžne.

Vďaka vŕtaniu 60 a zdvihu 88 mm disponoval objemom 1991 cm3. Z neho poskytoval najväčší výkon 56 kW (76 k)/4000 min-1. Niektoré ďalšie pramene sú oveľa optimistickejšie a udávajú až 75 kW (102 k)/4900 min-1. Palivo pripravovali dva dvojité karburátory Zenith, zapaľovanie obstarávalo magneto, v každom valci by sme našli po jednej sviečke. Podobný agregát mala pod kapotou aj cestovné tridsiatka, ale s iba päťdesiatpäť koňmi.

Kľukový hriadeľ bol uložený štyrikrát, trojstupňová mechanická prevodovka so spiatočkou bola v bloku s diferenciálom pri zadnej náprave, ktorú pochopiteľne tiež poháňala. Radiaca páka bola umiestnená vo vnútri vozidla centrálne. Základ podvozku s rázvorom 1994 mm (v niektorých prameňoch možno nájsť aj údaj 2020 mm) a rozchodom všetkých kolies 1052 mm tvoril tradičný obdĺžnikový rám. Taktiež nápravy boli tuhé, predné odpruženie obstarávali pozdĺžne polliptické listové perá, vzadu by sme našli pre Bugatti typické obrátené štvrteliptické.

Tank, alebo korytnačka?

Ťažisko vozidla bolo znížené oproti konkurencii o takmer 30 cm, o prísavnom efekte ale ešte hovoriť nemožno. Ľahký, iba asi 760 kg vážiaci automobil deceleroval vďaka štvorici bubnových bŕzd, tie predné boli dokonca hydraulické, zadné ovládali tradičné lanovody. Bugatti neskôr pri type 35 túto konštrukciu opustil, aby sa k nej po niekoľkých rokoch vrátil.

Vzhľadom na zvláštne tvary len 3800 mm dlhé, 1200 mm široké a 800 mm (!) vysoké, či skôr nízke karosérie si vozidlo vyslúžilo prezývku Tank, hovorilo sa mu aj korytnačka. Nebol síce pomalý, veď dosahoval až 190 km/h, súperom stačil ale iba na rovinkách. Nevynikal nijako zvláštnou stabilitou a veľmi zle sa ovládal. Aerodynamika bola nedokonalá, vzduch prúdiaci od prednej časti pod podlahu mal tendenciu auto ľahko nadnášať. Pokiaľ sedelo na asfalte, jazdilo na pneumatikách rozmeru 28 x 4.

Jediný štart v Grand Prix

Experimentálne závodné auto v Grand Prix Francúzsko 1923, ktorá sa konala v Tours. Štyri továrenské vozidlá sa ale úspechu nedočkali, za neho Bugatti považoval len víťazstvo. Najlepšia bugattka s Ernestom Friderichom za volantom došla tretia, víťazný Henry Segrave so šesťvalcovým Sunbeamom však Friderichovi nadelil vyše 25 minút. Veľkú cenu dokončilo iba päť vozidiel, princ de Cystria aj Pierre Marco odstúpili, Pierre de Vizcaya havaroval hneď na začiatku pretekov.

Pre pani Elišku

U nás jazdili s typom 32 krátky čas Eliška a Čeněk Junkovi, Pôvodne modré auto práve po Marcovi dostalo pre nich typickú žltú farbu. Viac exemplárov ako spomínaných štyroch totiž zrejme postavených nebolo, niektoré zdroje hovoria maximálne o piatich kusoch.

V zime 1923 sa v Molsheime začalo pracovať na oveľa konvenčnejšom ale zároveň ďaleko podarenom type 35. Ten je považovaný za jeden z najkrajších a tiež najslávnejších závodných automobilov všetkých čias, veď dominoval Veľkým cenám aj menším klaniam až do konca dekády.

Zdroj: Internet

Parametre