Papierový model - Veterný mlyn

Popis

murovaný veterný mlyn holandského typu 

M 1:120

autor Marián Hlaváč, ručná kresba

vydavateľ MiGas + MED, 2014

rozsah 1,2 strany A4 

Dobývanie zlatého zrna 

Chlieb je Boží dar. Toto príslovie našich babičiek vyjadruje nad inými jeho dôležitosť. A skutočne, koľko z nás si dokáže predstaviť deň bez chleba, žemlí, bagiet, placiek alebo koláčov? Nech si vezmeme ktorýkoľvek z týchto výrobkov, jeho základom je múka. 

Doklady o mletí obilného zrna u nás pochádzajú už z najstarších historických čias, presnejšie z mladšej doby kamennej, tj 5-3. tisícročia pr.n.l.. Najprv sa zrná menším valúnom ručne drvili a roztierali na väčšom hrubozrnnom kameni. Tento postup bol veľmi pracný a nie príliš účinný. Za hodinu sa tak zomlelo len asi 5 kg obilia. Tieto drviče sa stále zdokonaľovali, až v poslednom storočí pr.n.l. sa u nás objavili prvé rotačné mlynčeky. Skladali sa z dvoch kameňov kruhového pôdorysu. Na spodnom kameni, ležiaku, sa otáčal pohyblivý horný kameň, behúň. Medzi nimi sa zrno drvilo a rozomieľalo na múku, ktorá vypadávala po okrajoch kameňa najprv do žliabku na podstavci, neskôr do dreveného debnenia – lubu – v ktorom boli kamene uložené. Vzniknuté melivo sa preosievalo, získavala sa múka, krupica, krúpy, otruby. Hrubosť výsledného produktu závisela od vzájomnej vzdialenosti kameňov, ktorú bolo možné regulovať. Melivo spravidla prechádzalo mlynom niekoľkokrát. Na získanie kvalitnej múky bolo potrebné mletie opakovať 5-10 krát. 

Najjednoduchšie mlynčeky boli na ručný pohon a mnohokrát na dedine sa také udržali až do novoveku. Obdobné, ale väčšie mlyny – žernove – boli poháňané silou zvieracou. So zlepšovaním techniky mletia, zvyšovaním požiadaviek na množstvo zomletého zrna a kvalitu múky sa priemer kameňov zväčšoval, zariadenie sa stávalo zložitejším a bolo treba vyriešiť otázku ich pohonu. Ponúkali sa dve základné riešenia. Voda a vietor. Viac sa u nás presadil vodný pohon. Prvé spoľahlivo doložené vodné mlyny na našom území pochádzajú z 12. storočia. Napriek tomu, že išlo o náročné a drahé zariadenie, množstvo mlynov u nás rýchlo rástlo. Napríklad len v Příbrami bolo v 14. storočí 18 vodných mlynov s celkom 33 kolesami. Na rožmberskom panstve bolo k r. 1590 registrovaných 123 poddanských mlynov s 216 kolesami. Jeden mlyn teda obhospodaroval zhruba 21 usadlostí, čo zodpovedalo dvom dedinám. Mlecie zariadenie sa stávalo stále zložitejším a komplikovanejším, jednalo sa o v tom čase jeden z najdokonalejších strojov, ktorý stavali špecialisti, tzv. sekerníci. Spoločne s riešením zásobovania mlynu vodou išlo o významný technický problém. 

Avšak ani veterných mlynov u nás nebolo práve málo. Je až neuveriteľné, že na území Česka bolo napočítaných 900 miest, kde stával veterný mlyn. Oveľa viac je ich na Morave, okolo 700, v Čechách len asi 200. Drahanskej vrchovine sa dokonca prezývalo České Holandsko, pretože krajina bola posiata domčekmi na kurie nôžke, ktoré za vhodného vetra mávali svojimi dlhými pažami. Výstavba a typ mlynov je silne viazaný na prírodné pomery. Domovom veterných mlynov sú rovinaté oblasti severnej a severovýchodnej Európy. Veterné mlyny sú aj jedným zo symbolov rovinatého Holandska. Pravidelný vietor a nedostatok vhodných tokov na stavbu vodných mlynov predurčovali tieto krajiny na stavbu veterných mlynov alebo "veterníkov", "vetrákov", "vetrákov" ako sa im hovorilo u nás. 

V Čechách, kde je dostatok vodných tokov na stavbu výrazne efektívnejších (až 5x) vodných mlynov, boli veterné mlyny spravidla doplnkovou záležitosťou. Väčšieho rozšírenia sa dočkali len v oblastiach, kde prírodné pomery neboli vhodné na stavbu mlynov vodných. Zaujímavé je porovnať mapu veterných mlynov s geografickou a geologickou mapou. Videli by sme, že najviac mlynov sa nachádza v oblastiach, kde vodné toky prakticky chýbajú – Moravský kras, Labské pieskovce, južná Morava, alebo tam, kde toky majú slabý alebo výrazne nepravidelný prietok – napr. Drahanská vrchovina a Nízky Jeseník. Frekvencia a stálosť vodných tokov predurčuje geologické podložie. Priepustné pieskovce a vápence rýchlo pohlcujú dažďovú vodu a množstvo vodných tokov je tam malé, naopak ílovce vodu neprepustia a odvedú ju zo zeme preč. Vodné toky sa tu často rozvodňujú alebo naopak vysychajú. Druhou dôležitou podmienkou na umiestnenie veterného mlyna je pravidelné a dostatočne (ale nie príliš) silné veterné prúdenie. Také, ako hovorili starí mlynári, ktorých "hučí hložcom ale vetvy neohýba". Z tohto pohľadu je u nás najvhodnejší Moravský úval. 

Najstaršiu zmienku o veternom mlyne je možné nájsť v Kozmovej kronike k roku 1277. K ich najväčšiemu rozvoju ale došlo na konci 18. av prvej polovici 19. storočia. Z tejto doby pochádza aj väčšina dochovaných mlynov. Ich stavba bola podporovaná štátnym nariadením Márie Terézie, podľa ktorého mal štát mlyn v každej dedine. Koniec týmto krásnym strojom priniesol vynález parného stroja, turbíny a motora. Mlyny sa prestavovali na nový pohon a nie príliš účinné veterné mlyny zanikali. Roku 1924 bolo v Čechách 5 148 a na Morave 1 658 mlynov na rôzny pohon, ale veterných už len minimum. Už v tejto dobe sa pozeralo na dochované mlyny ako na technické pamiatky. Väčšina ich však chátrala a mlynári ich predávali na drevo. Zaujímavosťou je, že vznik dvoch nových mlynov máme doložený ešte z obdobia prvej republiky. Ten v Spálove z roku 1930 bol až do roku 2002, kedy bol postavený malý veterný mlynček v Jindřichoviciach pod Smrekom, najmladším a najmenším u nás. Byť veterným mlynárom, na rozdiel od vodného, ​​nebolo spravidla žiadne terno. Výnosy umožňovali len najnutnejšiu obživu, ich veľká časť musela byť investovaná do údržby. O živote v mlyne si môžeme urobiť predstavu zo spomienok Ludmily Davidovej, manželky mlynára v Hodslaviciach.
„Zárobky neboli hrubo veľké a niekedy sa aj stalo, že celý mesiac nefučal veter a to isté zmy mali aj dosť biedy. Duž bol dobrý veter, to sa za deň zomlelo aj metrák tovaru, to zmy brali od metráka 40 krajčírov, a keď sa zarobil za týždeň zlatý, to už boli pána pekné peniaze. Čo to všetko bolo, keď sa furtom moselo čosi spravovať. Hneď veter krídlo odlomil. Jedno sa spravilo, druhé prasklo a stálo to za rok hromadu peňazí.“ 

Na obsluhu veterného mlyna stačili spravidla dvaja ľudia. Chodili sem mlieť väčšinou chudobnejší a menší poľnohospodári, pretože výkon mlyna bol menší a kvalita múky horšia. 100 kg obilia sa tu zošrotovalo za 2-3 hodiny. Na výrobu múky bolo však potrebné mletie niekoľkokrát opakovať a potom sa metrák zrna spracovával celý deň. Málokedy dostával mlynár platbu v peniazoch, väčšinou v naturáliách, obvyklá sadzba bola 1/16 z dovezeného obilia. Napriek svojej relatívnej chudobe patrili mlynári k váženým občanom. Obsluha mlyna, jedného z najzložitejších vtedajších strojov, vyžadovala, aby boli veľmi zručnými remeselníkmi, technicky na výške a vyznali sa v predpovedaní počasia, od ktorého boli závislí. V Čechách sa stavali tri typy veterných mlynov. Drevené veterné mlyny nemeckého typu (stĺpové, baranie), ktoré sa otáčali celé, murované tzv. holandské s otočnou strechou a malé mlynčeky s veternou turbínou. 

Veterných mlynov nemeckého typu sa vďaka svojej celodrevenej konštrukcii zachovalo pomerne málo aj napriek tomu, že pôvodne prevládali. Ich stavba bola výrazne lacnejšia, bolo ich možné rozobrať a presťahovať na iné miesto. Na druhej strane rýchlo chátrali a mnoho ich zaniklo po víchrici alebo zásahu blesku. Základom mlyna bol masívny drevený kríž, do ktorého bol vtknutý nosný vertikálny stĺp, tzv. tatík, ktorý prechádza až do úrovne prvého poschodia. Na tomto nosnom stĺpe spočíva celá váha mlyna a okolo neho sa aj celý otáča. Na tejto pevnej základni je posadená otočná kostra mlyna zvaná klietka, v ktorej je ukotvené mlecie zariadenie. Klietka, tvoriaca vlastné telo domu, je pokrytá doskami, na čelnej náveternej strane často aj šindľom. Strecha bývala sedlová s polovalbou. Čelnou stenou prechádza hriadeľ, na ktoré je nasadená najvýraznejšia časť, veterné koleso skladajúce sa z niekoľkých (u nás spravidla štyroch) krídiel, lopát. Krídla sú tvorené rámovou konštrukciou, ktorá je upevnená na strednom rebru. Plocha krídla sa v závislosti na sile vetra vypĺňa tzv. plachtami, čo boli cca 160 cm dlhé dosky zložené z dosiek. V zahraničí sa v neskorších dobách namiesto plachiet používali otočné lamelové žalúzie. Základňa mlyna bola štvorcová o strane 5-6 m, výška 10-13 m, priemer kolesa býval okolo 15 m. 

Veterných mlynov holandského typu je zachovaných oveľa viac. Ich murovaná konštrukcia bola výrazne odolnejšia a umožňovala aj neskoršie využitie napr. na bývanie. Základom bola kužeľová alebo valcová stavba s priemerom 7-9 m (najväčší veterný mlyn u Priečov má priemer 13,5 m) a výške 8-12 m. Murivo bolo mohutné, obvykle 1 m silné. Na tomto základe bola nasadená strecha v tvare mnohobokého ihlana s výškou cca 3 m. Celá strecha bola uložená na kolieskach, ktoré jazdili po koľajnici položenej na korune muriva. Pohon zaisťoval rumpál alebo šnekového zariadenia a paže mlynára. Strecha je prelomená vikierom, ktorým prechádza hriadeľ veterného kolesa. Celý mlyn je spravidla rozčlenený do troch podlaží. Väčší priestor mlyna umožňoval, na rozdiel od mlynov nemeckého typu, inštaláciu viacerých mlecích zariadení a tiež poskytoval väčší priestor na modernizáciu a využitie technických noviniek a zlepšovákov. 

Mlynčeky s veternou turbínkou sú najmenšou a najmenej známou časťou našich mlynov. Vyskytujú sa len v podhorí Beskýd a na Ostravsku. Boli to malé stavby s pôdorysom 2-3 ma cca 3 m vysoké. Neslúžili na výrobu múky, ale len na šrotovanie. Na ich pohon slúžili malé, priemyselne vyrábané, veterné turbínky.

Špecialitou medzi našimi mlynmi boli mlyny v Ruprechtovej, Tvarožnej, Podivíne, Miroslavi a Siviciach, ktoré boli namiesto veterného kola vybavené Halladayovou turbínou. Tento systém používaný v druhej polovici 19. storočia v Amerike sa v Európe vyskytuje len výnimočne. Po obvode obežného kolesa bolo umiestnené veľké množstvo drobných žalúzií, lopatiek, rozdelených do skupín. Nastavenie každej skupiny vzhľadom k vetru bolo ovládané jedným tiahlom pripojeným k stredovému prstencovi, ktorý umožňoval nastaviť všetky žalúzie naraz. Automatické nastavovanie žalúzií a natáčanie kolesa proti vetru umožňovali efektívnejšie využitie vetra a znižovali nebezpečenstvo poškodenia. 

Predchádzajúci popis je nutne len veľmi stručný. Krása a rozmanitosť technického riešenia týchto jedinečných zariadení si zaslúži bližšie poznanie a preskúmanie. Podrobné informácie je možné nájsť napr. v knihe Martina Janoška Veterné mlyny v Čechách, na Morave av Sliezsku, ktorá bola výrazne využitá pri príprave tohto textu, alebo na webovských stránkach www.povetrnik.cz. Najlepšie však je vypraviť sa za veternými mlynmi osobne. V Čechách sa aspoň v náznakoch zachovalo okolo 80 mlynov. Z veterných mlynov, ktoré sa zachovali v kompletnom a funkčnom stave uveďme Jindřichovice pod Smrekom, Klobúky u Brna, Kuželov, Litutovice-Choltice, Partutovice, Přemyslovice, Rožnov pod Radhoštěm, Rymice, Skalička, Štípa, Veľké Teš. V mnohých z nich je múzejná expozícia rovnako ako v niektorých ďalších nie úplne zachovaných (Rudice, Stará ves u Bílovca, Starý Podvorov), iné sú prístupné po dohode s majiteľmi (Ruprechtov s obnovenou Halladayovou turbínou). Ale za návštevu stoja aj mnohé zrúcaniny a miesta, kde mlyny stávali a kde je možné sa nechať pohladiť atmosférou miesta a časov zašlej slávy týchto pozoruhodných stavieb. 

Náš model vám predstavuje mlyn holandského typu. Dúfame, že aj napriek svojej jednoduchosti vám pripravia chvíle radosti pri jeho zostavovaní. Pokiaľ vám navyše pripomenie príjemné zážitky z ciest za jeho kamennými predlohami alebo vás k nim inšpiruje, tým lepšie. 

A ako je že je to s významom natočenia lopatiek mlyna?
Mlynár komunikoval prostredníctvom mlyna s okolím. Mlyn býval vždy centrom miestnej spoločnosti – dediny či mesta – a tak bol mlynár vždy od svojich zákazníkov veľmi dobre a rýchlo informovaný o tom, čo sa deje. 

Ak bol napríklad dôvod na oslavu, mlynár to dával na vedomie tak, že zastavil veterné koleso tesne pred tým, než vrchná peruť dosiahla najvyšší bod. Táto pozícia signalizovala narodenie, svadbu alebo inú radostnú udalosť. Práve skutočnosť, že sa peruť „približuje“ vrcholu, znamená radosť a očakávania. Naopak, ak bolo veterné koleso zastavené tesne po tom, čo jedna z perutí dosiahla najvyšší bod, znamenalo to, že niekto zomrel a mlynár drží smútok - peruť "odchádza" z vrcholu. Keď boli perute v polohe čisto vertikálne a horizontálne, bolo to na znamenie toho, že mlynár odpočíva a že za chvíľu bude pripravený znova pracovať. Naproti tomu, zastavené perute v tvare písmena X (tj zvierajúci uhol 45 stupňov s horizontálou a vertikálou) znamenali dlhšie trvajúci odpočinok alebo zastavenie mlyna na dlhšiu dobu. Pri dlhšom odpočinku bolo totiž nutné minimalizovať možnosť zásahu mlyna bleskom, na čo slúžila práve táto pozícia, pri ktorej bol mlyn nižší ako so vztýčenou peruťou hore. Samozrejme, dnes sú mlyny vybavené bleskozvodmi a táto potreba ochrany mlyna nie je tak aktuálna. 

V dejinách sa stretávame aj s ďalšími formami reči veterných mlynov – napríklad signalizácia sekerníkovi, že treba opravy či údržby mlyna. Rovnako v čase vojen slúžili mlyny na odovzdávanie správ a počas druhej svetovej vojny mlyny natáčaním veterného kola varovali ukrývajúce sa osoby pred raziami armády. 

• Illustration © 1988 Marián Hlaváč, Slovakia • Publikované v kategórii © 2014 MiGas, Michal Erben, Slovakia •
• Príprava publikácie: Miroslav Gabriel, Marián Hlaváč, Michal Erben •
• Zlepenie modelu: Miroslav Gabriel • Foto modelu: Stanislav Fajkus Papierová archeológia • Návrh obálky: Marián Hlaváč •
• Sprievodný text: Luděk Beneš, Karel Endel • Dokumentačné foto: Karel Endel • Tlač: TLAČIAREŇ BIELY SLON, s. •

Parametre